Vyštudoval som na gymnáziu, kde do nás hustili nezmyselné kvantá zbytočného učiva, ale nikdy ma nikto nenaučil podávať prvú pomoc. Hlavne, že vieme, aké väzby vytvára hydrogenfosforečnan. Áno, chodil som aj na tzv. branné cvičenia ale zriedka sme sa učili PP aj to len vo forme čistej teórie. Raz som dokonca videl aj figurínu na ktorej sa to má trénovať. Zato najväčšou atrakciou vždy boli športové disciplíny ešte z čias socíku. Učili sme sa strieľať zo vzduchovky a hádzať granátom (v tom som mimochodom bol vždy dobrý). Chápete to? Paradoxne vás viem lepšie zabiť ako podať vám PP až budete chrčať na zemi v kaluži krvi. Niečo na našej spoločnosti nie je celkom v poriadku...
Súčasťou autoškoly je vraj aj kurz PP. Nevidím však dôvod na to aby bola tak dôležitá vec viazaná na autoškolu a ešte aby som za to platil. Vodičák nemám a tak skoro ani nebudem mať. Prečo nie sme schopní prekopať školský systém od základov a zaradiť do výuky veci ktoré skutočne potrebujeme ?
Neposkytnutie PP môže byť okrem iného až trestným činom. Ako účastníci dopravnej nehody máme (podľa § 51/2/b zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách) povinnosť "poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe potrebnú prvú pomoc" a podľa Trestného zákona v §177: "Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky."
Bohužiaľ, v mojich schopnostiach nie je prvá pomoc. Štát síce očakáva, že sme schopní si plniť svoju občiansku povinnosť, len nás k tomu akosi nevedie...
Navrhujem preto zaviesť povinnú výuku prvej pomoci ako predmetu na všetkých stupňoch, kľudne na úkor spomínaných zbytočností. A hlavne nebrať to na ľahkú váhu. Súčasťou maturitnej skúšky by nemali byť (len) vedomosti o našom "najrevolučnejšom básnikovi Jankovi Kráľovi" (takto to mám napísane v zošite, vážne!) alebo schopnosť nakresliť polynomické funkcie.
Pretože až raz príde rad na nás aby sme si splnili svoju občiansku povinnosť alebo dokonca zachránili uprostred lesa zraneného kamaráta, pochopíme, že nie pre školu ale pre život sa učíme. Takto si ja vykladám heslo Non scholae sed vitae discimus.