Ako ESĽP ukrižoval ľudské práva: konzervativizmus versus tolerancia

Autor: Daniel Kroch | 3.11.2011 o 13:03 | (upravené 3.11.2011 o 16:57) Karma článku: 9,06 | Prečítané:  2240x

V súvislosti s aktuálnou otázkou kríža v poľskom Sejme si dovolím pripomenúť veľmi podobnú situáciu kolízie náboženstva a sekularizmu v právnej rovine. Než vám vyrozprávam príbeh, ktorý sa týka všetkých nás, chcem zdôrazniť, že nepreferujem žiadne náboženstvo. Ctím si právo každého na slobodné vyznávanie čohokoľvek za podmienky, že ho násilne nevnucuje ani nezasahuje do práv ostatných. Sloboda končí totiž tam, kde začína právo druhého - tento princíp nesmieme prelamovať silou.

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna škola...

 

Pokiaľ sa rozpráva o tolerancii, slobode a spravodlivosti, určite sa každý nadšene cíti súčasťou takto formulovaného "univerzálneho dobra". Sotva sa niekto sám označí za xenofóbneho šovinistu či netolerantného fanatika. Pokiaľ však dôjde na praktickú realizáciu obsahu týchto pojmov, nastane v lepšom prípade trápne ticho. V ten okamih majú ľudia vo zvyku zabudnúť na proklamované (súvislosť so slovom "klam" možno nie je úplne náhodná?) princípy všeobecnej rovnosti a uprednostnia svoje záujmy bez ohľadu na spravodlivosť.

 

Na počiatku sme si vytvorili koncept ľudských práv [1], ktorý garantuje slobodu vyznania a hlása rovnosť náboženstiev medzi všetkými ľudskými jedincami ako aj zákaz diskriminácie [2]. Niekedy však mám pocit, že nie všetci ľudia sú považovaní za ľudí a nie všetky ich práva sú si rovné s právami iných. Nasledujúci článok pojednáva o netolerancii a nepravej rovnosti medzi "Západným svetom" a svetom "tých druhých", na základe nasledujúcich rozporuplných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) ako najvyššej inštancie ich ochrany.


...a na tej škole študovala moslimka.

Şahin proti Turecku [3]

Prvý z prípadov pred ESĽP ktoré vám stručne predstavím sa týkal zákazu nosenia moslimských šatiek na školách. Slečna Şahin bola študentkou medicíny v Turecku, kde nosila svoju moslimskú šatku ako prejav viery. Vedenie však v poslednom ročníku vydalo príkaz nevpúšťať na hodiny a ku skúškam študentov, ktorí nosia náboženské odevy. Keďže si ju v súlade so svojím presvedčením odmietla dávať dole, viedlo to k jej vylúčeniu zo školy . Odvolávala sa proti tomu až k ESĽP, ktorý však rozhodol v jej neprospech. Argumentácia súdu sa viedla nasledovne:

· nosenie náboženského symbolu môže byť obmedzené štátom či školou v záujme ochrany práv ostatných, sekularizmu [4]

· Šatka môže byť považovaná za náboženský fundamentalizmus v súvislosti s radikálnym Islamizmom [5]

· Nosenie takého symbolu by mohlo mať určité (neblahé) účinky na ostatných okolo, ktorí ju nenosia [6]

· A len tak mimochodom...šatka nie je zlúčiteľná s rovnosťou pohlaví [7]

 

...a v tej škole učila moslimka.

Dahlab proti Švajčiarsku [8]

Pani učiteľka Lucia Dahlab je moslimkou a nosila svoju šatku (ktorá však nezakrývala tvár) ako prejav svojej viery aj počas vyučovania. Ako učiteľka bola bezchybná, žiadne sťažnosti počas troch rokov práce na ňu neexistovali. Jej vonkajší prejav sa limitoval k prostému noseniu šatky, žiakov nijako nepresvedčovala k svojej viere, dokonca pred nimi vysvetľovala nosenie šatky tým, že "jej je len zima na uši". Až jej jedného dňa inšpekcia prikázala svoju šatku zložiť, čo odmietla a bola preto prepustená. Bránila sa až k ESĽP, ktorý však v jej prepustení nevidel, či skôr nechcel vidieť protiprávnosť, a stotožnil sa s obmedzením jej náboženskej slobody (zákazom nosenia šatky) v zmysle čl. 9 odst. 2 Dohovoru a sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

Argumentácia súdu sa stručne vymedzila nasledovne, komentár nájdete v poznámkach dole:

· nosenie náboženských symbolov (moslimskej šatky) má proselytické  účinky na mladých žiakov [9]

· šatka na hlave je "silným vonkajším symbolom" [10]

· nemôžeme ani vylúčiť, že predstavuje hrozbu pre slobodu vyznania žiakov, keďže učiteľka je ich výchovná autorita a teda ich ohrozuje [11]

· Okrem toho nosenie šatky nie je zlúčiteľné s rovnosťou pohlaví, čo nie je dobrý vzor pre deti [12]

 

...a v tej škole viseli kresťanské kríže na stenách,

Lautsi proti Taliansku I. [13]

Pani Lautsi je Talianka s fínskym pôvodom, slobodná matka dvoch detí a striktná ateistka. Taliansko ako silne kresťanská krajina (okolo 90% populácie sa hlási ku katolicizmu) má na stenách svojich škôl zavesené krucifixy. Tento príkaz je poslednýkrát zavedený ešte podzákonným nariadením vtedajšej fašistickej vlády z roku 1922 a pretrváva dodnes. Už v roku 2002 sa manžel pani Lautsi sťažoval na školu a dožadoval sa odstránenia krížov. Tento spor neskôr dotiahla pani Lautsi až k ESĽP s tým, že podľa nej Taliansko porušuje jej právo na náboženskú slobodu, právo vychovávať svoje deti v súlade so svojim presvedčením [14] a podpora štátnej moci jednému náboženstvu je diskriminačná voči ostatným. 
Druhý senát súdu jej dal
jednohlasne za pravdu v roku 2009. Prehlásil, že takéto verejné preferovanie jedného náboženstva je v rozpore s pluralitou názorov a štátnou neutralitou, symbol jedného náboženstva má indoktrinačné účinky voči deťom na škole. Až potiaľ by bolo rozhodovanie ESĽP v troch príbehoch konzistentné - zastával by krajne sekulárny názor.

 

...a aj tam visieť ostanú.

Lautsi proti Taliansku II.[15]

Následne sa však zdvihla nevídaná vlna odporu, ako politického tak náboženského. Pani Lautsi je verejne urážaná politikmi a dostáva vyhrážky na živote, je napádaná a ponižovaná [16]. Tlak kresťanských štátov, ktoré sa v odvolaní postavili na stranu Talianska sťaby križiacka koalícia, ovplyvnil súd natoľko, že revidoval prvý rozsudok Veľkým senátom a v Marci 2011 rozhodol proti Lautsi. Na jej stranu sa naopak postavili rôzne humanistické organizácie pre ochranu ľudských práv. Zo samotného textu rozsudku sa okrem nepriamych urážok na adresu pani Lautsi [17] či krajne fundamentalistických názorov (sudca Bonello) dozvieme niekoľko mimoriadne prekvapivých záverov:

· Kríže na stenách vlastne nie sú symbolom kresťanstva ako náboženstva, ale všeobecných hodnôt civilizácie, tolerancie, univerzálneho spasenia skrz lásku, historickej tradície, demokracie, emancipácie, solidarity...

· Kríže nemajú indoktrinačné ani proselytické účinky na žiakov, sú neškodné aj keď ateisti chcú vychovávať dieťa v inom smere. Kríž na stene je "pasívny symbol", ktorý nemôže mať veľký vplyv na deti

· Nedochádza k diskriminácii ani keď štát viditeľne preferuje kresťanstvo

· Keďže vo väčšine európskych štátov sa nenájde spoločný konsenzus na kríže v školách, súd rozhodol v prospech samostatného uváženia [18] štátu zasahovať do náboženskej slobody

· Kríže patria k tradíciám štátu a preto sa na nich neaplikuje tak prísny režim uváženia pri zásahu do základných ľudských práv

· Situácia je vraj diametrálne odlišná od predošlej judikatúry - Dahlab, Sahin

Bohužiaľ, česť súdu nezachránili ani dva hlasy proti [19].

Porovnajte si teraz tieto tri situácie a prístupy súdu v prvých dvoch prípadoch s finálnym rozhodnutím Lautsi. Pokiaľ to nie je zrejmé na prvý pohľad, položím tieto otázky:

1. Môže mať vôbec súkromný prejav viery jednotlivca navonok dopad na náboženskú slobodu ostatných jednotlivcov ? (Sahin)

Pokiaľ predsa priamo neuráža jeden druhého, nevidím v tom nič iné než závisť, neprajnosť druhému človeku v jeho slobode len preto, že verí v niečo iné ako (majoritné) okolie.

Uráža vás napríklad, že niekto iný má iné názory než vy sami ?

2. Ako sa zmení situácia, keď nábožensky prejav vykonáva verejná autorita alebo inštitúcia (učiteľka, škola, štát)?

Súkromná osoba môže verejne manifestovať svoju vieru akokoľvek, jej sloboda končí tam, kde začínajú oprávnené požiadavky druhých. Ak však učiteľka (rozumej autorita) navonok prejavuje alebo preferuje náboženstvo, môže to prekračovať hranice náboženskej slobody - práve z titulu jej zverenej autority. Je však zároveň aj súkromnou osobou, preto je nutné nájsť rozumnú hranicu medzi súkromným a autoritatívnym prejavom.

U školy či štátu však v žiadnom prípade neexistuje právo na "slobodu vyznania", nakoľko verejné inštitúcie majú moc a predstavujú všetkých (nie len majoritných) občanov. Verejnou preferenciou by prejavovali nadradenosť jedného náboženstva nad druhým. Áno, inak povedané - štát nesmie vyzdvihovať jedno náboženstvo nad ostatnými, ani nad ateizmom, pretože to je diskriminačné. Argument majority neobstojí, pretože ide o základné právo, ktoré je rovnako silné ako u člena väčšiny tak i u menšiny. To, že Taliansko je väčšinovo katolícke neznamená, že menšiny (ateisti) strácajú svoje práva a väčšina bude autoritatívne zvýhodňovať seba. Takýmto spôsobom sa podprahovo podsúva deťom v útlom veku náboženská indoktrinácia "už s materským mliekom". Kam zmizla ideologická zraniteľnosť detí v prípade Lautsi, tak ako to bolo konštatované v prípade Dahlab?

3. Je nosenie moslimských odevov (hijábov, buriek) nezlučiteľné s rovnosťou žien?

Táto otázka trpí už od začiatku vadou. Bez ohľadu na to, či je alebo nie je nosenie šatky ponižujúcim gestom pre ženy, ona sama sa môže slobodnou a vážnou vôľou rozhodnúť, že ju chce nosiť. Len ona sama si môže byť vedomá dôsledkov a významov, ktoré bude šatka pre ňu symbolizovať. Ako si môžeme uzurpovať právo vôbec to hodnotiť namiesto nich? [20] Obidve ženy (Dahlab, Sahin) boli dostatočne inteligentné a odhodlané, sebavedome stáli za svojim rozhodnutím. Nejedná sa len o hlúpy západný stereotyp skresleného videnia Islamu? (napr. Každý moslim je terorista, každá zahalená moslimka je utláčaná žena v háreme...)

A keď už sme pri tom "ponižovaní" žien, ako sa prosím vás líši pani učiteľka Dahlab od bežnej mníšky?


(vľavo Lucia Dahlab, vpravo kresťanská mníška)


Pokiaľ ide o nerovnosť muža a ženy, kresťanstvo a islam si môžu minimálne konkurovať.[21] Otázka však musí znieť, nakoľko dobrovoľne každá žena do tohto náboženstva vstupuje a následne sa podriaďuje jeho pravidlám - byť diskriminačným. Nie je práve to obsahom slobody vierovyznania?

4. Je kríž neškodným "pasívnym" symbolom univerzálnej tolerancie, demokracie, solidarity, emancipácie... ?

Nepochybne má Európa veľa čo do činenia s kresťanstvom, je jej historickou súčasťou. Nech sa na mňa neurazia všetci veriaci, ale ako je z histórie známe, kresťanstvo prinieslo svetu hlavne veľa utrpenia nevinných ľudí a krvavých vojen v mene Boha, náboženskej neznášanlivosti, križiackych výprav, obmedzovania ľudských práv (a dodnes aj spôsobuje), potláčania slobody bádania a vedeckého pokroku, politickej manipulácie - a to nie len na území Európy. Je toto naozaj historická hodnota, ku ktorej sa hlási moderná demokracia? Alebo selektívne vyberáme len to, čo sa hodí? O tomto sa pri hodnotení kresťanstva mlčí, alebo sa radšej rýchlo zmení téma. Okrem toho obnaženie kríža z jeho náboženskej symboliky je nanajvýš účelové.

Dnešné kresťanstvo je už pochopiteľne prispôsobené moderným podmienkam, muselo vypustiť väčšinu z vyššie uvedených praktík a držať tempo s dobou. Netvrdím, že ostatné náboženstvá sú na tom lepšie, každé prinieslo aj niečo pozitívne. Nebudeme mu však prisudzovať významy, ktoré mu nepatria.

Pokiaľ ide o "pasivitu" symbolu, je priam zarážajúce, že škola ako verejná inštitúcia svojou otvorenou prezentáciou krížov (Lautsi) je v poriadku, zatiaľ čo s(ú)kromné prejavy učiteľky prekračujú hranice indoktrinácie a proselytizmu.

Ako by sa zmenila situácia, keby slečna Şahin alebo učiteľka Dahlab mala na krku krížik namiesto šatky?

5. Čo teda s krížmi na školách?

Sú dve možnosti, ako spravodlivo vyriešiť problém s krížmi na školách. Je nutné nájsť rovnováhu medzi všetkými predstavami o náboženstve, to znamená ako náboženstvami navzájom, tak vo vzťahu k ateistom. Množina svetonázorov teda obsahuje rovnocenné prvky v zmysle ateizmus=kresťanstvo=islam=budhizmus atď.

Prvú variantu nazvime indiferentný sekularizmus - rešpektujme všetky súkromné prejavy jednotlivcov (Sahin bude môcť nosiť šatku či krížik), autoritatívne inštitúcie však nebudú propagovať žiadne z náboženstiev či ateizmu (žiadne kríže na stenách alebo pri výkone verejných funkcií len obmedzene). Štát bude jednoducho indiferentný voči náboženstvám (čo si nezamieňajte s ateizmom!) nebude niesť žiaden náboženský odkaz [22]. Jednotlivé skupiny tak nebudú využívať verejný priestor pre bezplatnú reklamu a presadzovanie svojich názorov.

Druhú variantu označím ako ekvidistantný sekularizmus - štát bude "rovnako vzdialený" všetkým náboženstvám. Nie len že bude povolené súkromne prejavovať vieru ale aj verejné inštitúcie môžu byť nositeľom náboženského odkazu, za podmienky dodržania plurality a rovnosti. Pluralita znamená v praxi toľko, že verejné inštitúcie môžu zobrazovať rôzne prvky náboženstva [23], pričom však žiadne nebude apriori preferované z autoritatívnej moci. Na stenu v škole si môže ktokoľvek zavesiť kríž, Dávidovu hviezdu, polmesiac, ale aj lietajúcu špagetovú príšeru [24] či prázdny rámček ako symbol ateizmu [25]. Táto varianta mi príde rozumnejšia, pokiaľ máme vychovávať svoje deti v duchu tolerancie a rešpektu k pestrosti názorov. Varianta "uprednostnime jedno (svoje) náboženstvo" nemá miesto v dnešnom svete globalizácie a prelínania rôznych kultúr.

...A žili šťastne ?

Spomínam si, ako raz na strednej škole riaditeľ povolil jednej nemenovanej cirkvi aby  cez prestávku vnútri na chodbe priamo pred triedami rozdávala svoje náboženské materiály študentom. Niet divu, že ten istý riaditeľ na škole onedlho povolil aj predvolebnú agitáciu istej politickej strane. O pluralitu nešlo ani náhodou, bola to jeho preferovaná cirkev a politicko-náboženská strana. Síce ma to rozčúlilo, ale moje sťažnosti nemali odozvu. Za rovnaké zneužitie moci považujem aj znásilňovanie menšiny väčšinou. Je to zločin, ktorému bohužiaľ aj ESĽP podľahol a musel sa skloniť. [26]

Verím ale, že s rozvojom ľudských práv si raz osvojíme skutočnú toleranciu a rešpekt, kde jeden druhého neoznačuje za sektu alebo mu nezakazuje robiť to, čo on sám nanucuje ostatným. Ľudské práva by totiž mali platiť pre všetkých ľudí rovnako.

 

(Repost môjho staršieho článku, za prípadné preklepy sa ospravedlňujem. Očakávam veľmi búrlivú diskusiu, ale vopred upozorňujem, že budem odpovedať len na racionálne argumenty, ktoré nebudú urážlivé. Slušných diskutérov uvítam, tí neslušní nech sa radšej zdržia primitívnych komentárov o ktoré nestojím. Ďakujem!)

 


______________________________________POZNÁMKY_____________________________________

[1] Napríklad Európsky dohovor o ľudských právach (1950), Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) či Charta základných práv Európskej únie (2007) ale aj jednotlivé ústavy

[2] Článok 9 Dohovoru, čl. 18 Deklarácie, čl. 10 Charty

[3] Rozsudok ESĽP zo dňa 10.11.2005 vo veci Leyla Şahin v. Turkey, sťažnosť č.44774/98

[4] Şahin, bod č. 158. Ako môže vôbec súkromný prejav viery študentky, nosenie šatky, ohrozovať štát alebo práva ostatných? Máme právo zakazovať ostatným, čo majú nosiť a čo si majú myslieť?

[5] Şahin, bod č. 115, resp. bod 109 citovaného predošlého rozsudku senátu 2004. Şahin sa nijako politicky neangažovala, napriek tomu bola prirovnávaná k politickej vetve radikálneho Islamu.

[6] tamtiež, bod 108 (!)

[7] tamtiež, bod 107

[8] Rozhodnutie ESĽP zo dňa 15.2.2001 o odmietnutí sťažnosti vo veci Dahlab v. Switzerland, sťažnosť č.42393/98. Tento prípad bol ešte pred Şahin.

[9] "In those circumstances, it cannot be denied outright that the wearing of a headscarf might have some kind of proselytising effect..." - Všimnite si, ako vyhýbavo súd "nevylučuje možnosť" namiesto čestného priznania, že neexistuje jediný dôkaz alebo pádny dôvod sa domnievať, že nosenie šatky na hlave učiteľky má negatívne či proselytické účinky na deti.

[10] "The Court accepts that it is very difficult to assess the impact that a powerful external symbol such as the wearing of a headscarf may have on the freedom of conscience and religion of very young children." - Argument nehodný komentára.

[11] "In displaying a powerful religious attribute on the school premises – indeed, in the classroom – the appellant may have interfered with the religious beliefs of her pupils, other pupils at the school and the pupils’ parents" - Táto logika veľmi chýbala v rozsudku Lautsi.

[12] "wearing of a headscarf...is hard to square with the principle of gender equality. It therefore appears difficult to reconcile the wearing of an Islamic headscarf with the message of tolerance, respect for others and, above all, equality and non-discrimination that all teachers in a democratic society must convey to their pupils." - Opäť vyhýbavé eufemizmy, ktorými súd jednak nesprávne argumentuje a súčasne dáva najavo svoje stereotypy a zaujatosť voči Islamu.

[13] Prvý rozsudok senátu ESĽP zo dňa 3.11.2009 vo veci Lautsi v. Italy, sťažnosť č.30814/06

[14] Článok 2 protokolu č. 1 Európskeho dohovor o ľudských právach: "štát...bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením"

[15] Druhý a finálny rozsudok (Veľkého senátu) ESĽP zo dňa 18.3.2011 vo veci Lautsi v. Italy, sťažnosť č.30814/06

[16] Otvorený list p. Soile Lautsi a jej partnera po prvom rozsudku (Lautsi I.)

[17] Pohŕdavé narážky na sťažovateľku a prehnané závery v celom concurring opinion sudcu Bonella, obzvlášť body (1.3) demonise the crucifix, (1.5) Ms Lautsi's anti-crucifix vitriol, (1.6) May it please Ms Lautsi, in her own name and on behalf of secularism, not to enlist the services of this Court to ensure the suppression... a ďalšie. Už tento prístup o niečom svedčí.

[18] "margin of appreciation" čo znamená samostatné uváženie štátu v regulácii otázky, ktorá spadá do výnimiek  práv Dohovoru, pretože danú otázku je nutné vykladať v každom štáte osobitne s ohľadom na rozdielnosti

[19] Dissent je nesúhlasné stanovisko sudcu. V tomto prípade podali rozumnú argumentáciu sudca Malinverni a sudkyňa Kalaydjieva, ktorí hlasovali proti. Za úvahu stojí napríklad táto myšlienka: "Certainly, in a society that allows room for differing religious convictions, the individual has no right to be spared from other manifestations of faith, acts of worship or religious symbols. This is however to be distinguished from a situation created by the State where the individual is exposed without possibility of escape to the influence of a particular faith, to the acts through which it is manifested and to the symbols in which it is presented”. That view is shared by other supreme or constitutional courts."

[20] Vynikajúci disent sudkyne Tulkens v bode 12 rozsudku Şahin

[21] Stručne napríklad (menej kvalitný ale pre poukázanie dostatočný článok) http://www.religion.woerlee.org/discrimination-against-women.php

Ďalej samotný text biblie, menovite: Genesis 19:8, 38:16 a nasl., Leviticus 12, v 27:3 dokonca vyhodnotená nižšia cena ženy oproti mužovi, Exodus 21:4 až 7, islamu strašne vyčítaná polygamia Exodus 21:10, nespôsobilosť k právnym úkonom žien, podmienená súhlasom muža Numeri 30:13, schvaľované brutálne a ponižujúce chovanie voči ženám v Deuteronomium 20,21,22 a mnoho ďalších.

[22] zjednodušený základ francúzskeho Laïcité, pokiaľ ide o verejnú sféru

[23]Je na mieste poukázať na kurióznu procesnú situáciu - v Lautsi II. zastupoval Taliansku stranu a teda kresťanov uznávaný židovský advokát, J.H.H. Weiler ktorého názory nesú znaky druhej varianty ešte pred týmto rozsudkom.

[24] Jedná sa o vymyslenú "sektu" založenú za účelom poukázania na relativizmus koncepcie náboženstiev a predstáv o Bohu, prívrženci sa sami nadnesene so satirou nazývajú "pastafariani" (pasta = cestoviny) a božstvom je Lietajúca špagetová príšera, nie je to skutočná cirkev.

[25] Pochopiteľne v zmysle "pasívneho" zobrazovania, ak tým snáď myslel ESĽP to, že nezahŕňa žiadnu nútenú činnosť alebo participáciu na náboženských úkonoch.

[26] Rozsudok Veľkého senátu Lautsi vyvolal nesúhlas po celom svete, najmä kvôli nepresvedčivej argumentácii a ignorácii predošlej judikatúry. Ako príklad uvediem tlačovú správučlánok či argumentačnú kritika neziskovej medzinárodnej organizácie European Humanist Federation, a rôznych právnych fórach a blogoch ako European Journal of International Law, alebo právnikov z Oxfordu či iných. Sahin a Dahlab je kritizovaný napr. Evans, Carolyn: "The 'Islamic Scarf' in the European Court of Human Rights"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?